Silvia, malé dievčatko, ktorého sa matka hneď po pôrode zriekla a ponúkla na adopciu. Snaží sa všetko okolo seba vnímať a chápať svojim detským rozumom. Čaká ju ešte dlhá cesta. Nájde opäť svoje šťastie?
„Vonku niečo vrčí, to bude určite svetielko. Páči sa mi. Vždy, keď ho je počuť trošku viac, objaví sa tam hore a prebehne z jednej strany na druhú. Niekedy je také ako tá moja smiešna hračka, inokedy ako moja plienka. Ani zvuk nemá vždy ten istý - raz kašle, ako Kubko, keď bol chorý, potom zas prichádza tak potichu, že ho je sotva počuť. Ale aj reve, ako ten veľký zlý havo, čo som sa ho zľakla, keď ma moja teta s pekným hlasom vzala von. Toto je pekné, tiché - už ho vidím. Lenže to svetielko zostalo čudne stáť takmer priamo nad mojou natiahnutou rukou. Stíhlo a zhaslo. Také som dávno nevidela.
KLAP.
BUM.
Chce sa mi zas trošku spinkať. Jéj, akoby som niekde spoza seba počula kroky, ktoré poznám. Dokonca aj hlas, ten krásny hlas. Možno, keď viac otvorím očká, uvidím ju. Skúsim to.”