Nikto sa nepotrebuje učiť milovať.
Lebo pravá láska prichádza sama odkiaľsi z neba a nepýta si povolenie.
A je silnejšia než ty, či ja.
Stačí jej len podľahnúť a starostlivo si ju chrániť, pretože nemôžeš dostať väčší dar.
Aj táto zbierka poviedok je o ňu opretá.
Ale je iná, ako všetko ostatné, čo si doteraz čítal.
Taká naša - slovenská.
Vraj je v nej každá veta živá.
Raz ťa bláznivo rozveselí, aby ti vzápätí nahnala do očí slzy dojatia.

Mišo Chrochniak má dcéru Vierku.
Práve dnes má prvé rande.

„Čau Karkulka!"
„Ahoj!"
„Chcem ti povedať ... ... ... ty si iná!"
„Hííííí! To zvádza k očakávaniam!"
„Splním ti každé z nich!"
„Túžim, aby niekto držal moje srdce vo svojich nežných dlaniach. Aby mi dal pusinku, ktorá mi zatvorí oči, nechá ma vznášať a dá mi pocit, že v tom bozku je celý môj život. A šialená sladkosť, sprevádzajúca všetky ďalšie dni. A nevinné ružové obláčiky, na ktoré sa zrazu zmenia moje problémy ..."
„Tak poď, tamto je hotel. Čo piješ?"
„Kofolu. To auto je tvoje?"
„Uhm. Lamborghini.
„Kde robíš?"
„Nepracujem, máme fabriku. Vieš, ocko privatizoval. Za Mečiara. Vtedy sa to ešte dalo."
„A predtým bol tvoj ocko čím?"
„Bol v štátnej službe."
„Eštébák?"
„Také čosi."
„Hmmm ... . Koľko máte zamestnancov?"
„Asi tristo."
„Ste bohatí?"
„Keby tí roboši zistili koľko toho máme, do rána vypukne revolúcia."
„Čím sa teda zaoberáš?"
„Som youtuber.
„Influencer?"
„Presne tak."
„Baví ťa písať?"
„Náramne! Občas len navoniam zdochlinu, naservírujem ju na striebornej tácke a oni to zhltnú. Netušila by si koľko je tu tupcov."
„A všetci tomu uveria?"
„Skoro všetci."
„A tí čo nie - tí ti nič nevyčítajú?"
„Vyčítajú."
„Čo najviac?"
„Gramatiku. Škola mi nikdy nešla. Dokonca som rachol. Ale keď máš Lambo za stotisíc a vo fabrike tristo otrokov, je ti úplne jedno, že napíšeš syr s mäkkým i.
„Keď si taký úprimný, čo si myslíš o mne?"
„Že si pohľadná, ale pomaľovaná ako pakistanská rikša."
„A ty máš špinavé uši! A motkáš sa tu ako choré prasa - ty, ty ... ... ... ritier s mäkkým i!"
„Nevadí. Pozri - kúpil som ti mobil. Aj Rytmus má taký. A už poďme na ten hotel. Vari necítiš ako ťa milujem?"
„Necítim. A tentokrát ťa pozývam ja. Pod Príslop. Tam žije moja starká. Ešte stále gazduje, aby mohla slušne žiť. Ale tomu ty nerozumieš. Chodím jej pomáhať s dobytkom. Vidly, fúrik a hnojisko ti budú k dispozícii. Prídeš?"
„Šibe ti?"
„Kam ideš? Neutekaj preč! Zabudol si si mobil! Ten pre mňa."
„Daj ho sem! O ten by som veru nechcel prísť!"

Tak tam Vierka zostala sama a sen o veľkej láske zrazu leží pred ňou na katafalku.

*****

Zuzanka

Odrástlo dievča bábikám.
Na nežných strunách trilky hrá si
a prvý náznak ženskej krásy
jej nové dvere odmyká.

Poľnými kvetmi zdobená,
akoby prišla z bájnej ríše
kde svieži háj sa vetrom kníše,
kde smiechom zuní ozvena

Za scénou z dávnych gobelín,
tam, v rozhovore s púpavami,
stelie si cestu nádejami,
čo rozplynú sa ako dym.

Ona si radu nepýta.
Je zrazu šťastná v šťastí iných,
Na líčkach predtým trocha siných
červená ruža rozkvitá.

Hladina lesnej studničky
zachvieva sa jej vyznaniami,
odrážajúca do tej drámy
strieborný odraz zorničky.

Toto sa dnes viac nečiní.
Zuzanka nie je dieťa doby,
keď si svoj venček tíško zdobí
úbeľou čistej neviny.

Skonala počas rozletu.
A odišla aj z mysle ľudí
- veď rieky času spodné prúdy
spomienok vlákna rozpletú.

Niet ani stopy po Zuzke.
To len ja blúdim po chotári
a bielym kvetom večnej jari
kreslím jej srdcia po blúzke.