Volne nenadväzujúce pokračovanie minipoviedok pre spomalenie času...

Ďalšia bezsenná noc, ale to nevadí. Práve, keď má tento pocit, dokáže nakresliť najlepšie obrazy. A vôbec nezáleží na tom, či má pred sebou bezchybne vyrovnaný papier, alebo zastrúhané všetky ceruzky.
Keď kreslí, akoby niekto vypol zvuky a zastavil čas. Nikdy však nevie, čo to bude. Nechá sa viesť pocitmi, prípadne, ak je to pre niekoho, myslí na neho. Na to, čo by tomu človeku urobilo radosť... na to, čo mu ho najviac pripomína - môže to byť situácia, pohľad, tón hlasu.... čokoľvek.... všetko sa dá použiť a všetko sa dá zachytiť.
Vonku je už takmer úplná tma, práve ona mu pomôže lepšie sa sústrediť a vtesnať na papier čo najviac spomienok. Zatiaľ len pokojne sedí za stolom...pred prázdnym kusom trošku zažltnutého papiera. Medzi jeho prstami pomaly krúži jeho obľúbená ceruzka. Ešte chvíľku sleduje osvetlenú plochu pred sebou. V hlave sa mu zatiaľ zhromaždilo dosť myšlienok, ktoré môže použiť.
Pomaly sa začínajú zjavovať kontúry jeho sna, stačí ich len poobťahovať, kým sa znova nestratia niekde v okolitej tme. Pár z nich ho prinútilo k jemnému úsmevu, ale iba na zlomok sekundy. Potom ho vystriedalo sústredenie a rýchle ťahy grafitu na výkrese...
Čas sa znova zastavil....aspoň kým nepríde ráno...