Rozprávky na dobrú smrť
Aj druhá zbierka (stále mladého) autora pôsobí miestami experimentálne, ako by Peter skúšal, kam ešte môže zásjť a čo si môže dovoliť. Jeho básne majú výrazne individualistický a suverénny hlas, prestúpený jednak expresionizmom, jednak (niekde v pozadí rozpoznateľným) vplyvom Bukowského dekadencie. Námety pôsobia nevšedne, sviežo. Autorova poézia sa prinavracia k žene, noci, hnevu (ale nie k agresii), k smrti, snívaniu, účtovaniu (nie však k rezignácii). Predstavuje akési snívanie, nevedomý pól človeka. Zároveň ale je to svet, ktorý je podľa básnika svetom z mäsa a kostí, kruto reálny a súčasný. Niektoré básne sú možno patetické, ale tento pátos je náladotvorný, zaručujúci, že od útlej zbierky neodídete nepoznamenaní. O básnikoch sa hovorieva, že vždy píšu o sebe. To potvrdzuje aj Peter, ktorého básne sú koncipované na jednej strane ako záznamník dojmov a postojov, na strane druhej ako pozvánie do jeho autonómneho sveta.
Ladislav Bleha