Už od nepamäti nosíme deťom sny. Teda, ja ani tak veľmi nie, práve som začal. Vraj nás zatiaľ žiadny človek nevidel.

Pamätám si, ako ma mama prvýkrát priviedla k čarovnému zrkadlu. Pri ňom už na nás všetkých čakala jednorožčia teta, ktorú som predtým nikdy nevidel. Mala krásnu krémovú farbu. Jej nádherná biela hriva a chvost jej siahali až po zem a jemne sa hýbali vo vetre. Na všetkých sa pozerala svojimi veľkými, hnedými očami a nádherne sa usmievala.
„ Dobrý deň, deti. Som Leada a odteraz sa budeme spolu vidieť častejšie. Naučím vás veľa zaujímavých vecí - zlepšíte sa v lietaní, budete vedieť vytvoriť sen a tiež ho predať ľudskému dieťaťu. Určite ste si všimli to krásne zrkadlo za mnou. Budeme sa pomocou neho učiť a spoznávať svet, ktorý potom, keď trošku vyrastiete, aj sami navštívite."
A dnes ? Leada nám oznámila, že o týždeň nás všetkých čaká slávnostné ukončenie školy. Potom už budeme úplne ako dospelé jednorožce. Svoju detskoľudskú kamarátku som od nášho posledného rozhovoru nevidel. Ale snáď, čoskoro ponesiem sen jej smerom. Som celkom zvedavý, čo spolu ešte zažijeme. To by som sa však musel vedieť nenápadne vytratiť z ostrova. A najlepšie cez deň, lebo ako som sa dozvedel pred svojim prvým snom, ľudské deti v noci spia.
Škoda, že nie sú v tomto ako jednorožce. Nám stačí na odpočinok len zlomok času po návrate z ich sveta. A tiež, je škoda, že nemá krídla, mohol by som sa s ňou hrať aj vo vzduchu. Tak, ako tu. Napríklad minule sme so Sindarom lietali cez mraky. Raz, či dvakrát sa nám podarilo oblak rozdeliť rýchlymi pohybmi našich krídiel na menšie časti, ktoré sa po chvíli znova spojili.