Súbor krátkych minipríbehov na malé zastavenie času...
Vŕzganie stromov ohýbajúcich sa vo vetre dokresľovalo zvláštny tanec tajomných postáv, ktoré pri každom zablýskaní otlačili do mokrej trávy svoje drevené tiene. Možno len chceli zelenými prstami pochytať kvapky dažďa bičujúce ich popraskané kmene. Nikde nebolo živej duše, celý les stmavol. Už aj tak bola hlboká noc, ale búrka ešte medzi konáre rozliala svoj tmavý atrament. Kvapky divoko menili smer, akoby sa rozhodovali kam v poslednej chvíli spadnú. Tráva, zmenená na striebrosivé more, niečo jemne zašepkala. Nikto ju nepočul. Zahrmelo. A stromy zdvihli konáre zapchávajúc si uši. Vietor ich ohromnou silou strhával dole. Jedna z vetví starého topoľa sa zlomila. Ale neodpadla úplne. Ešte chvíľku tancovala na kúsku kôry, kým sa neponorila do šumiaceho mora. Trávnatá hladina ju dokonale pohltila. Blesk. Rozťal dlhým prstom tmu, aby sa v nej znova rozplynul. Vzduch bol chladný a presýtený dažďom. Všetko dávalo zmysel.