Prišlo som na svet v lese ako malé vlčie mláďa. Som rovnaké, no predsa iné. Moja srsť má krásnu, snehobielu farbu. Potrebujem všetko vedieť, spoznať a naučiť sa. Jedného dňa budem možno vodcom svorky a chcem byť tým najlepším. Dokážem to?

Celkom som na seba hrdý. No ako vravela mama, nemôžem sa do všetkého púšťať tak bezhlavo. Keby tam bol Sig sám, dopadlo by všetko úplne inak.
Vonku je krásne. Akosi sa mi už nechce zostať v brlohu. A ja sa tak rád brodím suchým lístím. Je ho tu okolo nory veľa. Raz som videl malé diviaky ako smiešne držali rypák pri zemi a hrabali v ňom. Vyskúšam to tiež.
Gwyn chvíľu pobehoval s čumákom v lístí, no jediný výsledok bol, že ho začalo svrbieť v nose a rozkýchal sa.
Hlava mi lieta spredu dozadu. Už to tak skoro nezopakujem, veľmi ma svrbí ňufák. Snáď nebudem kýchať až do večera.
Niekde pod stromom sa mihol zlovestný čierny tieň.
„Toto, že má byť nový člen svorky?" ozvalo sa za mnou. Ani som sa nemusel otočiť, poznám ten hlas.
„Som, veď už mám aj meno," odpovedal som. Obrátil som sa. Sig ku mne pomaličky kráčal. Hlavu mal nízko nad zemou, ušami sledoval okolie, no na moju smolu som bol sám.