Nie všetci, ktorí vidia, sa skutočne pozerajú. Ale možno to znova dokážu, tak ako ja ... aj keď som "slepý"...

Les je úžasné miesto, nemyslíš?
Plné zvukov, vôní... a najmä stromov. Mám veľkú výhodu, hneď za domom, len pár minút chôdze odtiaľto, máme krásny bukový les. Rastú tam nádherné stromy, úzke s korunami tak vysoko nad hlavou, že ich sotva počujem. Alebo mohutné, rozpraskané vetrom s vetvami takmer dotýkajúcimi sa zeme. Veľmi rád tam chodím a je jedno aké je práve ročné obdobie.
Páči sa mi, keď zachádzam hlbšie do lesa - akoby niekto neviditeľnou rukou stišoval zvuky mesta. Pri tom ponáraní sa do ticha ma napadajú námety takmer samé od seba. Je to jedno z mála miest, kde rád kreslím aj cez deň. Len tak, s doskami na kolenách a ceruzkami vo vreckách. Samozrejme, s farbami je to tam trošku zložitejšie, ale podarilo sa mi to vyriešiť. Obstaral som si malú šikovnú rozkladaciu skrinku s množstvom priehradiek...myslím ,že rybári ju používajú na nosenie návnad, háčikov, oloviek a neviem čoho všetkého ešte...Oni pomocou nej chytajú ryby a ja atmosféru.
Ak je náhodou tak krásne teplý a slnečný deň ako dnes, rád si nájdem svoj obľúbený strom na kraji lesa. Jeho kmeň je práve tak široký, aby sa oň mohol človek pohodlne oprieť. Slnko ho cez deň nahreje svojimi lúčmi až natoľko, že ešte k večeru cítim príjemné teplo sálajúce z dreva. Je v tom niečo upokojujúce a harmonické zároveň. Človek sa cíti byť dokonalou súčasťou prírody a akoby na okamih splynul so stromom, lesom... všetkým okolo seba.
Občas si vezmem do dlane list a pozorujem ho. Len musím vybrať taký, ktorý sa mi nerozpadne medzi prstami. Prechádzam po jeho povrchu a druhú ruku nechám kĺzať po papieri. Vtedy ma vedú len pocity, nesledujem žiadny konkrétny tvar. Sem - tam sa však musím druhou rukou presvedčiť, či som sa nenechal uniesť až príliš.